„Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.“

(Mt 21, 42)

Vráťme sa o kúsok späť pre osvieženie.

Pamätáte si najznámejší a najobľúbenejší počiatočný materiál alchymistov?

Massa confusa.

Jednoducho chaos. Alebo zmätok. Konflikt. Beztvará, nekonkrétna hmota.

Semiačko sa tlačí z tmavej zeme, pôda sa trhá a z pohľadu mikrokozmu to vyzerá ako koniec sveta. Keď vydržíme, nezľakneme sa tejto praskliny a dáme možnosť prejaviť sa tejto hmote, objaví sa prvý lístok – nový život.

Úlohou alchymistu, a teda každého z nás je toto napätie vydržať a pretaviť tento chaos v kozmos.

Dielo priam nemožné, pretože proti nám stojí celá príroda. Príroda a všetko v nej – aj my sami – prirodzene neobľubujeme zmenu.

Keď si iba tak v nedeľu odfukujeme pri telke na gauči a absolútne nič nemusíme riešiť, meniť, zamýšľať sa na niečím – celkovo si vychutnávame lahodný stav nečinnosti. Niektorí, tí viac ambiciózni, tomu hovoria aj lenivosť alebo ľahostajnosť. Ľudovo zahnívanie. (pozn. čitateľovi: z hnoja je pôda najúrodnejšia)

Ak ste sa v tejto hnilobe ocitli, nezúfajte. Všetko na svete sa snaží celý čas vrátiť do stavu, kedy sú atómy čo najviac ustálené, pohyb sa zastaví a naším očiam sa zdá, že niečo iba tak jestvuje.

Každá ľudská snaha smeruje k stavu dosiahnutia hnoja.

To, čo sa deje v nás – a práve vďaka chaosu – je v podstate presne to isté.

Keď sme sa prvýkrát nadýchli, všetko toto strastiplné a nádherné dobrodružstvo začalo. Aký je jeho cieľ?

Účel?

Smrť?

Určite sú medzi Vami čitateľmi takí, ktorí povedia smrť.

A ja poviem, že si myslím  – áno aj nie.

Gauč

Naspäť k nedeľnému gauču. Teraz mi dajú za pravdu asi viacej muži. 🙂

Nedeľná pohoda, gauč, šum nejakého programu v pozadí, plné bruško, teplota tak akurát – môžem sa slastne do priestoru spýtať: čo mi v tomto momente chýba? Nič, už len splynúť s gaučom vo večnom spojení.

A nie sme tak ďaleko od pravdy.

No keďže sme sa tu narodili a začali hrať hru na život, príde (otravný/á) manžel/ka, mama, tato, deti alebo len pondelok, ktorí nás z toho gauča skopnú a povedia nám, že musíme niečo (so sebou) robiť. Niekedy sa dokonca s prekvapením stane, že sa ozve proti nám ten najneočakávanejší nepriateľ. Náš hlas zvnútra!

Prečo sme tak a priori proti?

Pretože každá zmena znamená stratu. Stratu toho, čo už poznáme, čím sme si istí, toho, v čom sme si doteraz hoveli – či už to bolo bezstarostné rajské prežívanie alebo obyčajná kapitulácia nad životom.

Zmena nás vyzýva k pohybu.

A vidíte, napadá mi toľko spojitostí.

Zas to bola žena, čo spôsobila vyhnanie z raja (z gauča). Ako staré známe: Cherchez la femme, messieurs! – (Za všetkým) hľadajte ženu, páni!

Ženy a teda aj ja, sme v našej prirodzenosti plné otázok, (vy)počúvame na kávach svoje kamarátky, vymýšľame, ako niečo prešpekulovať.. atď., jednoducho nedáme pokoj.

V raji sa jednoducho po čase nudíme.

Tu sa natíska rečnícka otázka: Prečo?

Istí sa domnievajú, že žena má bližšie k tajomstvu, ktoré prichádza od boha. Ako príklad spomeniem Evu, ktorá je dodnes považovaná za naše najväčšie prekliatie, za naše vyhnanie z raja.

Aj keď – a túto rečnícku otázku ponechám zatiaľ visieť vo vzduchu – nebola to nakoniec paradoxne tzv. šťastná vina (felix culpa)?

Bez Evy by sme dnes neboli tým, kým sme.

Teda – schizma každej ženy.

No tento ženský prvok nie je iba ženou samotnou, ale aj tým elementom, ktorý existuje bez rozdielu na pohlavie v každom z nás, ktorý Jung nazval anima.

(O všetkých týchto latinsky znejúcich pojmoch sa dozviete viac v ďalších článkoch.)

Tento prvok v nás je sprostredkovateľom medzi tým, čo je v nás úplne nevedomé, na čo si nemôžeme siahnuť – archetypový svet – a tým, čo je nášmu svetu bližšie a to je náš Daimonion. U nás na Slovensku sme si zvykli ho od istej doby nazývať aj anjel strážny. Rimania ho volali génius. Dnes by sme mu našim moderným, svetským jazykom dali asi názov vnútorný hlas.

V kresťanskom ponímaní sme si zvykli na myšlienku, že anjel strážny zohráva v našom živote iba rolu ochrancu. V tom modernejšom, síce stále rovnako infantilnom obraze „vnútorného hlasu“ už zohráva ale aj vyššiu formu tak dôležitého dialógu.

No nemýľte si ho prosím s hlasom Vašej mysle.

Daimonion rozpráva zväčša cez emóciu, udalosť, pocit, obraz alebo ako ten najtichší hlas v našom vnútri, ktorý akosi nevychádza z hlavy, ale z nášho srdca.

Tento hlas je tiež tým, ktorý nás skopne z toho gauča a môže sa nám zdať, že proti našej vôli.

A čo je vlastne tento/toto daimonion?

Skúste sa naladiť na príbeh. Mýtus. Rozprávku.

Predtým, než sme sa narodili, všetci sme si niečo pre seba vybrali. Sami, slobodne. Istý príbeh, isté skúsenosti, ktoré sú pre nás dôležité v našom osobnostnom vývoji. Môžete to nazvať karma. Osud.

A ak nič v také neveríte, nemusíte, stačí si to iba predstaviť. 🙂

Tento daimonion nám sľúbil, že bude počas celého života stáť pri nás a neustále nám pripomínať, (pretože my sami na to často zabúdame) čo sme si tu vlastne zaumienili robiť.

Na začiatok nás skopne z toho gauča, alebo to vymyslí tak, aby nám cez vonkajšie udalosti dal – cez chorobu, nehodu, nepríjemného človeka alebo niečo čo nás pekne irituje – jasne najavo, že sme zišli trošku z cesty.

Na začiatku ho môžeme považovať za svojho najväčšieho nepriateľa, pretože nám nedá spávať, nenechá nás na pokoji, nenechá nás žiť svoj život podľa seba.

Neskôr, keď si ho konečne všimneme, a nemusí už na nás tak veľmi kričať cez všetky nepríjemné udalosti, stane sa naším spoločníkom, dokonca niekedy najlepším priateľom.

Vtedy, keď sa pomaly začnú spájať súvislosti. Vtedy, keď náhody budú úsmevné. Vtedy, keď sa nám začne dariť. A možno si aj občas povieme, že život začína mať alebo dokonca má zmysel.

Pocítime, že tento hlas musíme nasledovať.

Nemôžme ho poprieť, nemôžme ho akceptovať.

Kameň čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.