„Pravá cesta k celosti, je cesta plná osudných obchádzok a nesprávnych odbočiek.“
C. G. Jung
Longissima Via – takto poeticky je v alchymickom jazyku nazvaná cesta životom, cesta kedy sa postupne stávame samým sebou. V preklade toto slovné spojenie znamená „tá najdlhšia cesta“.
Už od začiatku by ste mali vedieť, že táto cesta je veľmi náročná (ako občas život sám) a slovami Carla Junga „…cesta nie rovná, ale vlnitá ako had, cesta ktorá spája protiklady v symbole vodiaceho kadúcea, cesta, ktorej labyrintové zákutia a otočky sú plné desu. Práve na tejto longissima via zažívame zážitky, ktoré sa nazývajú človeku nedostupné.“
Táto nedostupnosť cesty spočíva práve v tom, že nás stojí ohromné množstvo energie a mnohí ju opustia hneď na počiatku.
Otázkou zostáva, kto z nás si túto cestu skutočne vyberá a kto z nás touto cestou kráča akosi prirodzene, aj keď zatiaľ nevedomky.
Či to nie je osud sám, náš Daimonion, ktorý nás inou cestou ani ísť nenechá.
Akoby „musíme“ vyplniť istý svoj osud, akýkoľvek je.
Čisté uvedomenie si kráčania po tejto ceste je výsadou skutočných umelcov života.
Pri vytváraní diela je najdôležitejšia trpezlivosť.
Čas pre dušu neznamená to, čo znamená v našom ľudskom zmýšľaní a prežívaní.
Odvaha kráčať je na tejto ceste až na druhom mieste.
Každé skutočné umelecké dielo stálo autora mnohokrát takmer šialenstvo a bolo to dielo vykonávané v osamelosti.
Týmto dielom – naším osobným umením – sa môže stať náš samotný život.
Život, na ktorého skúšky sa už nebudeme pozerať len s odporom alebo zúfalstvom, ale život ktorý má skrytý zmysel. Tajomstvo, ktoré sa postupne naučíme sledovať s jemnocitom. Naučíme sa rozumieť jazyku tohto tajomstva. Naučíme sa sledovať symboly a znamenia, ktoré v časoch najväčšej beznádeje budú naším svetlom v tmách.
Pravdepodobne teraz očakávate odpoveď, ako na to.
Túto odpoveď Vám nedám, pretože tú odpoveď Vám v skutočnosti nedá nikto. Žiaden guru. Žiaden –izmus, žiadna filozofia. Jediná platná odpoveď môže vyjsť iba z Vášho vlastného srdca.
Ja viem, klišé. Ale neodhadzujte ho prirýchlo.
Chcela by som Vám povedať, aby ste relativizovali všetko, čo Vám kedy bolo povedané. Aj tento blog. Aby ste boli jemne skeptickí, najmä k svojím vlastným myšlienkam, no pritom stále načúvali jemnému hlásku Života.
Čo by sa vo svete mohlo udiať, keby ľudia považovali – podobne ako v minulosti – svoje utrpenie ako hnev bohov, ktorí sa presídlili tentokrát z nebies do našich duší?
Keby akékoľvek duševné utrpenie, malo v sebe skrytý zmysel, obraz, cestu alebo nutné prvotné obrátenie pozornosti do vnútra, do človeka?
Vydanie sa na túto cestu v nás jednoznačne môže vyvolať strach a úzkosť.
Ananke
Rozpoviem Vám opäť jeden z príbehov…
„…tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami.“
Genezis 1:1-3
V dávnych dobách kedy sám veľký Kozmos bol ešte len neurčitý Chaos a lahodne si spočíval v temnotách, bez pohybu, v temných vodách… keď tu zneazdajky sa z týchto vôd vynorili dve bytosti, ktorým nikto nikdy nevládol ani nebude, nik nie je ich matkou alebo otcom a netúžia po našich smiešnych obetiach zmierenia.
Prvou z nich bola Ananke – Nutnosť a jej strašným bratom Kronos – Čas. Ananke okamžite rozprestrela svoje krídla do celej šírky kozmu a zároveň v tom istom momente ju ovíjal ako had (kadúceus) jej verný brat Kronos. Týmto spojením vytvorili to, čo dnes nazývame časom a nutnosťou, našou dimenziou.
Úzkosť, synonymum strachu pochádza z tohto príbehu a rovnakého gréckeho slova ανάγκη – nutnosť. Toto slovo, ako múdri starovekí Gréci síce primitívne, ale zato veľmi šikovne pochopili, priradili so všetkými personifikovanými vlastnosťami ku krutej bohyni s rovnakým menom Ananke. Táto bohyňa je zobrazovaná ako jedna z najobávanejších a najnekompromisnejších sudičiek – Moirai, ktorá točí svojou priadkou počas celého nášho života. Jej prítomnosť môžeme pocítiť ako nepokojnosť nášho srdca, inokedy nás chytí pod hrdlo tak silno, že takmer nemôžeme dýchať. Pevne objíme celé naše telo a cítime sa ako v zajatí.
Moderná veda to popisuje chytrým názvom reakcie fight or flight – bojuj alebo uteč. No tentokrát nie je s čím (skutočným) bojovať a ani utiecť sa nedá nikam.
Možno domov pod perinu, do infantilného bezpečia v domnienke, že Ananke nás tam nenájde. Možno si aj dlaňami apotropaicky zakryjeme oči, alebo dáme muziku tak nahlas, aby sme ako primitívny ľudia odohnali hlasným búchaním na hrnce démonov.
Určite to všetko skúsite tak ako som to skúsila aj ja. No jedného dňa sa Ananke – strach a úzkosť – nepozorovane prebudí s nami v posteli.
Ako v známej slovenskej pesničke: „…nedá sa ujsť…“
Jednou z možností je samozrejme navštíviť psychológa, nedajbože psychiatra.
(Prosím berte môj cynizmus ako humorné nadľahčovanie situácie, v žiadnom prípade neodsudzujem ľudí, ktorí hľadajú profesionálnu lekársku pomoc ani netvrdím, že medikácia akútnych pacientov v súrnych prípadoch nie je nutná.)
To čo sa snažím povedať je, že moderná doba zabudla na obrazy, estetiku a krásu, ktoré vytvorili našu kultúru.
Zabudli na to, čo živí našu dušu.
A najmä psychológia považuje akýkoľvek odklon od takzvanej „normálnosti“ patologickým. No (čo ak?) práve tento odklon je – ak jemne zmeníme uhol pohľadu – možno práve vnútornou túžbou po individuácii (stávanie sa sebou samým), po originálnosti, po túžbe duše byť skutočne tým, kým sme.
No vyradenie sa z davu nás veľmi pravdepodobne postaví pred obrovský – takmer existenčný – tlak a strach z opustenosti, z exkomunikácie z celku.
Táto obeta je však nutná.
Inakosť ľudí od prirodzenia desí, no práve táto inakosť a jedinečnosť je tým, čo od nás Ananke cez nutnosť postaviť sa neoblomnej požiadavke osudu autentického bytia žiada.
Z tejto inakosti rozpráva cez nás Duch doby a Zmysel rečou, ktorá k nám rozpráva jazykom mytologickým, jazykom poézie a tým najznámejším, no nepoznaným jazykom snov.
Chcete z tejto najdlhšej cesty zísť, odložiť život bez skutočného zmyslu výmenou za život pohodlný, no čímsi neurčitým prázdny alebo sa síce občas zúfalo potĺkať cez zákutia plné desu, no s postupným naplnením zmyslu?
Ty rozhoduješ. 🙂
