Ukážem ti strach v hrsti prachu.
T. S. Eliot
Častokrát si pri písaní článku kladiem otázku, či moje poznatky a skúsenosti, s ktorými sa s vami delím, môžu v niekom vyvolať túžbu po zmene a osobnej transformácii, alebo je z prirodzenosti ľudskej bytosti nutné, aby bol človek donútený k tejto zmene na základe životnej situácie a stavu svojej mysle.
Je vôbec možné naviazať spojenie cez Sieť, ktoré by bolo silnejšie ako vlastná túžba po zmene?
Písať o olove je tak ťaživé, ako prvok samotný. Prvok hutný, zanechávajúci nepríjemnú pachuť na jazyku. Šedý, sťahujúci, dusivý a chladný ako novembrový podvečer.
Priotráviť sa olovom bolo nutnosťou, aby som tento prvok pochopila. Chýbal mi oheň, vzduch a správne nástroje, s ktorými by som ho vedela kuť a tvarovať.
Moje prvé zoznámenie s alchýmiou prišlo v náročnom životnom období, kedy mi život prestal dávať zmysel, netušiac čo s tým, a ako ísť ďalej. Môj existenčný rozpor bol príliš silný a už nebolo možné nad ním racionálne uvažovať.
Cítila som sa ťažko, akoby otrávene.
Stiahnutá.
Bez inšpirácie a zmyslu.
Staroveký alchymista by bez váhania konštatoval, že za to môže prvok, ktorého silný vplyv spôsobuje práve tieto symptómy.
Otrava olovom môže dokonca spôsobiť šialenstvo. Alchymisti o jeho sile dobre vedeli, aj preto mali pred manipuláciu s ním veľké obavy.
Traduje sa historka, že celá pompézna Rímska ríša zanikla práve celkom nebadane kvôli vplyvu olova na ľudské zdravie. V tých dobách sa totiž bežne používali olovené nádoby, čo malo veľmi negatívny vplyv na zdravie a plodnosť obyvateľov.
Ľahká otrava olovom spôsobuje bolesti hlavy, podráždenosť a depresiu.
No aby olovo nepôsobilo až tak ťaživo, môžeme u tohto prvku nájsť aj pozitíva. Olovo nás dokáže ochrániť pred rádioaktivitou. Pred rozpadom látky.
Rádioaktívna látka sa po milión rokoch práve olovom stane. Vďaka čiastočkám olova, sú vedci schopní odhadnúť vek materiálu.
Alchymisti nazývali túto hmotu spiritus rector – duchovný učiteľ alebo sprievodca.
Čo nás vlastne olovo učí?
Spomaliť.
Stiahnuť nás opäť k pokore a k zemi.
Duch v hmote túži po premene a olovo je tejto premeny schopné.
Olovo je symbolom a zároveň istou charakteristickou črtou v nás. Je to počiatočná hmota, ktorá nás svojou váhou tlačí k zemi a núti k zmene. Život nám dáva už iba jedinú možnosť. Spomaliť. Pozrieť sa do vnútra. Tak ako aj teraz v dobách uzavretia v domovoch, kde sme nútení do akéhosi alchýmického procesu v makrokozme.
Saturn
Olovo bolo spájané symbolicky aj charakterovo s planétou Saturn. V gréckej mytológii nájdeme strhujúci príbeh titána Kronosa (Saturna), ktorý nemilosrdne požieral svoje deti z obavy, že by ho v budúcnosti zbavili vlády. Symbolické zobrazenie, kde je možné nájsť určitú podobnosť s našim strachom a odporom ku zmene, ktorá je pre náš ďalší vývoj nevyhnutná.
Saturn bol znázorňovaný aj ako mrzák s kosou alebo v dnešnej modernej podobe, ako halloweenska smrtka, ktorá svojou kosou neúprosne presekáva našu niť života rovnako ako sekundová ručička nemilosrdne odbíja každú sekundu nasej pozemskej existencie.
Ťaživá predstava.
No táto ťažoba je nevyhnutným počiatkom celoživotného procesu, Veľkého diela alebo Magnum Opus. Počiatok spočíva v temnote, v depresii, v otázkach po zmysle, v apatii, letargii a v pomyselnom zastavení života.
Práve tam skutočný život a alchymistova cesta začína.
V tmavom kúte nášho vnútra – v našom alchýmickom oratóriu.
V Nigrede.
Keby ste sa chceli viac dozvedieť o Saturne:
Je tuzba po zmene nasledkom si uvedomenia svojej aktualnej situacie, vacsmi potencialu a momentom danych moznosti, ci drakonicky uvedomelou nutnostou na ceste personalnej transformacie za plnohodnotnejsim zivotom? Da sa povazovat za vynutenu, alebo je prirodzena a sice v istom uhle pohladu na nu mozme nahliadat ako na evolucnu? A co ak je clovek nevedomky k tomuto aktu donuteny, neuvedomujuc si vsetky peripetie veduce k nej? Aka je potom jej cena a vobec zmysel, ak ju clovek ani za mak neponal v sirsom kontexte?
Zivot je plny zmien. Ci uz riadenych, alebo nepovsimnutych… Azda nebolo v historii ludstva tolko pricin a udalosti, aby sa dalo povedat, ze mali tak globalny dopad na svet a otocili ho hore nohami. A my sme prave sucastou jednej z nich. Z plochy makrokozmu sa nas svet utiahol do mikrokozmu a div ze z nas nespravil endemit. Uvazneni (a teraz pouzijem trosku nafuknutu analogiu) v muciarni 4 domacich stien, stien sedych, chladnych, a mysel sklucujucich. Sta temna kobka drziaca retazou za nohy svojho vazna. Avsak ako opisujes (*parafraza, pardon my french), olovo je crtou nas ludi, svojou metalickou chutou nas nuti k zmene a ego zraza k zemi cez premyslanie, skrze zmeny. Cize prave teraz nastal ten spravny cas za obzriet za seba, res. pozriet sa DO seba, a prehodnotit isty nazor a sice ze jedina konstantna v zivote je zmena.
Tak ci onak je evidentne, ze na nasom postoji k zmene velmi zalezi. Okrem inych parametrov, je cas naviazany na nevyhnutnu dlzku trvania tohoto procesu. Preco? Pretoze ak bude neuvedomela, moze trvat roky, ba priam sa clovek moze zacyklit a stale nechapat, preco sa veci deju, tak ako sa deju. Avsak ak bude uvedomela a ziadana, bude trvat kratsie, pretoze „Dimidium facti, qui coepit, habet“. Navyse bude „Ab imo pectore“.